Sochy v BA

Po roku a čosi je dielo na svete. Volá sa Sochárske diela na území Bratislavy 1945 – 2012 (súpis) a jeho autormi sú Sabina Jankovičová a Roman Popelár, dvaja kunsthistorici mladšej strednej generácie. Link od Jankoviča k Jankovičovej môže u laika vzbudiť istú pochybnosť. Rozhodne tu však nejde o rodinkárstvo, lež o povestné jablko, ktoré sa neodkotúľalo ďaleko od stromu. Jankovičová je vo svojej generácii (v podstate ešte „Husákových detí“) rozhodne najkompetentnejšou odborníčkou na socialistickú „monumentálku“. Písala o nej dizertáciu, publikovala mnoho rozhovorov. Hoci sa k aktuálnym „rošádam na piedestáloch“ a ich ideologickým či anatomickým prešľapom obyčajne nevyjadruje (vtedy sa väčšinou „nasadí“ jej otec, predátorskejší prof. Jankovič), publikácia, na ktorej spolupracovala je dôležitým slovom k diskusii o verejnej soche. Jej podkladom bol okrem štúdia zhruba jednoročný terénny výskum – identifikácia a fotografovanie diel. Kompletná dokumentácia bratislavskej verejnej sochy totiž dosiaľ neexistovala.

Prevencia pred škodami

Nie všetky objekty sa podarilo identifikovať. Inokedy, naopak, nechýba identifikácia, ale chýba socha. Kniha dokumentuje súčasný stav: niekedy len podstavec po ukradnutom objekte, inokedy húštinu vegetácie, pod ktorou sotva rozlíšime obrysy sochy. Uvádza názov, rok vzniku, autorov, materiál, dokonca aj GPS údaj, umožňujúci potenciálnemu záujemcovi si príslušné dielo v teréne vyhľadať. Niektoré fotky sú desivé, iné skôr surrealistické. Vzhľadom na neštandardného vydavateľa kniha nemá – čo je škoda – tradičnú distribúciu. Autori by ju radi darovali kompetentným „kultúrnym pracovníkom“ Bratislavy (poslancom, starostom, architektom, developerom…) ako inšpiráciu aj prevenciu k eliminácii škôd. Kniha – katalóg má tvar striebornej tehly. Skôr ako odkaz na „šedú cihlu“, pamätnú výstavu československej alternatívy, evokuje kváder betónu. Pevný, kartónový obal obsahuje päť paperbackov, z ktorých každý je venovaný jednému bratislavskému obvodu. Najhrubšia je prirodzene „jednotka“. V Starom Meste – na rozdiel od minulosti, „kultivujúcej“ skôr sídliská – pribudlo zvlášť po revolúcii veľa nových objektov. Pomerne obsiahla je aj petržalská „päťka“, spolu s Ružinovom z hľadiska sochárskej výzdoby asi najzaujímavejšie sídlisko.

Povinné percentá

Súčasťou dokumentácie sú aj parky umenia: Galéria Horský park a Danubiana. V súčte ide prekvapujúco o obrovský korpus dnes často bezprizorných, chátrajúcich diel. V dezolátnom stave sú najmä socialistické diela, ktoré sa v iných krajinách stávajú súčasťou turisticky podchytenej retro-ostalgie. Socialistická kultúrna politika bola veľkorysá v stvárňovaní životného prostredia. Súčasťou, ba povinnosťou akejkoľvek verejnej architektonickej objednávky boli povinné percentá pre „dielo v architektúre“. Vďaka tomuto „priateľskému“ legislatívnemu grifu (tzv. Hlava V. Súhrnného rozpočtu stavby) vznikali fontány, mozaiky, keramické reliéfy, gobelíny, monumentálne lustre, teda tzv. „monumentálky“ a výtvarní umelci mali za socializmu veľmi slušnú sociálnu pozíciu. Samozrejme aj tu existovala hierarchia – rozdiel v percentách (od 0,5 do 2) podľa ideologickej váhy stavby, rozdiel v honorároch podľa miery nadpráce umelca; frčali kamarátšafty, provízie a úplatky… Pre jedných bola monumentálka vecou prestíže, pre iných skôr „chlebovkou“, pomáhajúcou vyfinancovávať voľnú tvorbu. Robili ich však skoro všetci: komunistická prvá liga, šedá zóna, aj „zakázaní“ avantgardisti. No zatiaľ čo jeden vyzdoboval stranícku centrálu či portál na Slavíne, iný „obkladal“ škôlku na sídlisku. Nebyť percent pre dielo v architektúre, nebol by (nebohý) hotel Kyjev takým žiarivým gesamtkunstwerkom, nevznikli by mnohé originálne detské ihriská či excentrické lustre Václava Ciglera.

Bilancia po roku 1989 je neveselá

Hoci katalóg v podstate nehodnotí, „nemoralizuje“, stačí sa ním prelistovať a bilancia v podstate vypláva sama. Isteže tie najtvrdšie, politicky najviac hard core sochy po roku 1989, počas pár rokov z verejného priestoru zmizli. Bežná, politicky menej príznaková a mnohokrát sochársky či dizajnérsky kvalitná socialistická produkcia však chvalabohu prežila a, najmä, v konfrontácii s nevydarenou tvorbou súčasnosti sa nečakane zhodnocuje. Lebo bilancia sochy s vročením po roku 1989 je naozaj neveselá. Stačí prostý sumár katalógových obrázkov a my vidíme: že medzi „pandrlákom“ Masarykom (ktorého liliputánsky formát je dosť kontraproduktívnou pripomienkou československej štátnosti) a „pandrlákom“ Schöne Nácim nie je zas až taký rozdiel. Alebo že ten socialistický Bartfay je napodiv lepší ako ten kapitalistický (spomeňme obludného Andersena). Že po roku 1989 sa vo verejnom priestore ťažko hľadá vydarená socha. Že gýčov a nepodarkov je – percentuálne – hádam i viac ako „za socíka“. Pritom nejde len o tradičné čumiloidné figúrky či aktuálne „keťkoviny“ – plechové kozy či iné ženské „súčiastky“, obľúbené u britských opilcov, ale aj seriózne objednávky (napr. jedna z urbanisticky najnešťastnejších – busta Jána Langoša, napichnutá „ako päsť na oko“ doprostred chodníka). Vďaka existencii takejto knihy sa už – hádam – podobná „demolácia z nevedomosti“, aká postihla ružinovského Jankoviča, neudeje. Už neprejde alibi „my sme nevedeli“. Bolo by užitočné, keby sa konečne pohla legislatíva, „upgrejdnuté“ zákony umožnili nielen to, aby niektoré kvalitné sochy nezanikli, ale naopak aj to – čo je dnes rovnako potrebné – aby niektoré sochy vôbec nevznikli. Ani znovu zavedenie povinných percent pre dielo v architektúre by teoreticky nemuselo byť na škodu. (Čokoľvek čo do „pôvodnej tvorby“ naleje peniaze, rozhodne podporiť treba!). Problém však môže byť rovnaký ako za socializmu: ideologický tlak, netransparentnosť a neprofesionalita súťaží, podkupnosť umelcov či developerov… Nateraz by možno stačila nasledujúca receptúra: keď už nám chýba obrazotvornosť a nevieme aké „sujety“ do verejného priestoru osadzovať, resp. ako o verejnú sochu súťažiť, mohli by sme aspoň zasponzorovať reštaurovanie (či prinajmenšom nezdemolovanie) toho hodnotnejšieho z minulosti. Lebo je toho dosť. Že je to socialistické dedičstvo? No a čo? A my nie? ZDROJ: http://kultura.pravda.sk/galeria/clanok/277319-figurky-a-monumentalky/