Sochy v BA

Na Slovensku boli verejne publikované pomerne krátko za sebou dve diela mapujúce súčasný torzovitý stav pozostatkov socialistických sochárskych exteriérových diel v Bratislave. Fotograf Martin Kleibl sa venuje v turistickom sprievodcovi Petržalkou pod názvom „Konduktor“ (2012) výhradne Peržalke (viac tu a tu).  Nedávno pokrstené dielo Sabiny Jankovičovej a Romana Popelára “Sochárske diela na území Bratislavy 1945-2012 (súpis)“ (2013)  je obsiahlejším súborom či súpisom, ktorý zachytáva celú Bratislavu. V nasledujúcej recenzii sa Peter Megyeši bude podrobnejšie venovať  druhej z nich. Koncom apríla 2011 zdemolovala stavebná firma PSJ Hydrotranzit pri stavbe predajne Lidl v bratislavskom Ružinove sochu Jozefa Jankoviča „Čas“. Jedna z prvých abstraktných sochárskych realizácií vo verejnom priestore, vytvorená v polovici šesťdesiatych rokov, bola odstránená v súlade s platnými zákonmi (Tu- http://bratislava.sme.sk/c/5833839/sochu-v-ruzinove-zburali-bez-opytania.html). Jednalo sa už o štvrtú sochu jedného z najvýznamnejších slovenských sochárov, ktorá bola po roku 1989 v hlavnom meste odstránená. Prostredníctvom dennej tlače v tom čase Jankovič lakonicky konštatoval, že socha prežila ideologicky podmienené odstraňovanie sôch v roku 1974, ale osudnou sa jej stali namiesto komunistov developeri. (Tu- http://kultura.pravda.sk/galeria/clanok/34355-kedysi-burali-sochy-komunisti-dnes-developeri/) O dva roky neskôr, pondelok 8. apríla 2013, sa v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka konala prezentácia a „krst“ publikácie Sabiny Jankovičovej a Romana Popelára Sochárske diela na území Bratislavy 1945-2012 (súpis). Generálnym sponzorom publikácie sa stala spoločnosť Lidl Slovensko, ktorá v jej úvode vysvetľuje dôvody finančnej podpory: na základe skúsenosti s výstavbou na Ružinovskej ulici si podnikateľský subjekt uvedomil, že existencia súpisu je nevyhnutnosťou pre zachovanie kultúrnych hodnôt pre naše deti a deti ich detí. I keď sa môžeme na altruistické definovanie motivácie finančnej podpory pozerať skepticky, je určite potešiteľné, že si spoločnosť na budovanie pozitívneho PR zvolila práve tento spôsob prezentácie. Súpis sochárskych diel na území Bratislavy je výsledkom viac než ročného terénneho a archívneho výskumu autorskej dvojice Sabiny Jankovičovej a Romana Popelára. Vyše osemsto strán zaznamenávajúcich viac než sedemsto sochárskych realizácií je rozdelených do piatich kníh, podľa bratislavských okresov. Prekvapujúco vysoký počet zdokumentovaných položiek je spôsobený tým, že obsahuje okrem voľných plastík i fontány, keramické reliéfne steny, pamätné tabule a torzá dochovaných sochárskych diel. Ďalším dôvodom prispievajúcim k monumentalite korpusu je začlenenie výsledkov niekoľkých sochárskych projektov: Pocta strednej Európe (Dlažba ako symbol križovatky), sympóziá v Devíne a na hraničnom bode Slovensko – Rakúsko – Maďarsko, sympózium Incheba Expo, Galéria Horský park. Súčasťou katalógu sú i náhrobné pomníky v Slávičom údolí a stála expozícia exteriérových sôch pri Danubiane Meulensteen Art Museum, ktoré sa síce nenachádza v katastrálnom území Bratislavy, ale ako uvádza Jankovičová- je kultúrnym bodom Bratislavčanov. V krátkom úvodnom texte (dostupný i Tu- http://verejnypriestor.resculpture.sk/o-projekte/) sa autorka na ôsmich stranách venuje stručnému prehľadu situácie povojnovej sochárskej tvorby bratislavských verejných priestorov až do súčasnosti, pričom konštatuje, že v sledovanom časovom úseku sú pre monumentálnu tvorbu najpriaznivejším obdobím roky 1965-1990. Financovanie sochárskej tvorby v architektonických realizáciách bolo od roku 1965 legislatívne podchytené a zahrnuté v celkovom rozpočte stavby. Napriek tomu, že oficiálnym a presadzovaným štýlom sa stal socialistický realizmus, uprednostňovaný najmä v pomníkovej tvorbe, v prednovembrovom období vzniká množstvo realizácií prekračujúcich jeho rámec. Pri hodnotení sledovaného časového úseku rokov 1945-2012, sa samozrejme núka rok 1989 ako míľnik, oddeľujúci umeleckú tvorbu vznikajúcu v dvoch značne odlišných politicko-spoločenských podmienkach. Očakávania, kladené na sochársku tvorbu v nových demokratických podmienkach konkurenčného prostredia nezaťaženého ideologickým tlakom, sa nenaplnili. Podľa Sabiny Jankovičovej sú výsledky súčasnej tvorby v exteriéroch rozpačité: Staré Mesto sa plní „vtipnými figúrkami“, ktoré sa tešia záujmu turistov, ale vo všeobecnosti absentuje aktuálny sochársky výraz a seriózna reflexia historických udalostí. V pomníkovej tvorbe dominuje idealizovaný realizmus a za svetlú výnimku môže byť považovaný iba Pamätník obetiam prechodu hraníc v Devíne (Brána slobody, Peter Meszáros, 2005) Príčiny takéhoto stavu vidí Jankovičová v neprehľadných zákazkách pre obmedzený okruh autorov, v minime súťaží pre tvorbu do verejného priestoru a vo financovaní, ktoré nemá oporu v legislatíve. Publikácia ale nemá ambíciu hodnotiť kvalitu jednotlivých diel, jej cieľom je „len“ sumarizácia existujúceho stavu sôch, fontán, reliéfov, pamätníkov a sochársky koncipovaných detských ihrísk v uliciach hlavného mesta. Katalóg sochárskych realizácií, ktorý tvorí vlastný obsah publikácie, pozostáva z jednotlivých strán s farebnou reprodukciou diela a sprievodnými základnými informáciami: meno autora, názvov diela, datovanie, informácie o signovaní, materiál, rozmery, sokel, GPS súradnice a stručný popis stavu. Aktuálna fotografia spolu s uvedením stavu (pohybujúci sa na škále zachovalé, zakryté billboardmi, zakryté zateplením, posprejované, neudržiavané, čiastočne demontované, poškodené, zrekonštruované, nefunkčné, porušené, nenájdené, pravdepodobne zničené, chýbajú kovové časti…) tvorí najvýpovednejšiu informáciu o diele i pre laika. Pri listovaní knihou zažíva čitateľ skutočne objaviteľské pocity čo všetko a v akom stave môže v uliciach Bratislavy stretnúť. Pre nezainteresovaných môže byť prekvapujúca vytrvalosť niektorých autorov- pestrý prehľad flexibilnej produkcie od raných päťdesiatych rokov až po súčasnosť predstavujú najmä „stálice“ slovenského sochárstva Tibor Bartfay (1922) a Ján Kulich (1930). Publikácia ponúka na svojich stranách skutočne nevšedné stretnutia artefaktov- v zástupných znakoch a symboloch pred nami defilujú diskontinuitné (des)interpretácie (česko)slovenských dejín, ako sa utvárali od druhej polovice dvadsiateho storočia až do súčasnosti. Dochované diela, ale práve tak i tie odstránené, charakterizujú verejný priestor Bratislavy ako opakovane recyklovaný palimpsest kolektívnej pamäte. V roku 1977 napísal český básnik, prozaik a filozof Egon Bondy (1930-2007) prózu Leden na vsi, v ktorej vo viacerých rovinách analyzuje spoločenskú situáciu Československa v období „normalizácie.“ V krátkej poznámke pod čiarou ponúka opis námestia dediny, ktorá sa uchádza o titul najkrajšia obec stredočeského kraja: „Ty pomníky stojí v řadě za sebou na návsi. Začínají nahoře Janem Nepomuckým, pak je nadživotní srp a kladivo z překližky, ale srp se nepodařilo vyřezat do kulata, tak je jenom do hranata, pak je Mariánský sloup, potom je velký poutač přehlídky úspěchů JZD, které dosti kuriozně nenese obvyklý název: „JZD XIII. či jiného sjezdu KSČ“ nebo „Vítězného února“ či „Osvobození Rudou armádou“, ale jméno jedné mytologické postavy z českých bájí(!), pak sádrová hlava presidenta Gottwalda v poloviční velikosti na dosti nízkém soklu, potom zničehonic deset praporů různých barev, pak další poutač přehlídky úspěchů MNV a na nejdolejším konci na vysokém soklu kulomet. To má být asi zvlášť významný symbol, ale nevím čeho. Snaha učinit obec nejkrásnější ve středočeském kraji je tu nepopiratelná, leč obyvatelé jsou přesto zarmouceni: podle nařízení okresního výboru KSČ se na pohlednici nesmí objevovat kostel – a ten na neštěstí stojí uprostřed návsi obklopen zmíněnými pomníky úspěchů. Tedy nelze tu krásu fotografovat a rozesílat poštou.“ Tragikomickosť a absurdnosť predstaveného priestoru vidieckeho námestia spočíva v absencii hranice medzi možným/pravdepodobným a nereálnym- nevieme či sa jedná o opis skutočného „normalizačného“ prostredia, alebo autorskú mystifikáciu. Bondy na tomto príklade poukazuje na charakter doby a v symptómoch prejavujúcich sa vo verejnom priestore pomenúva niektoré jej prejavy- privlastňovanie si dejín, parazitovanie na národnej mytológii, nevkus, pompéznosť, neschopnosť kvalitného remeselného spracovania, nekoncepčnosť a cenzorské zásahy. Práve posledné dva prejavy moci sa objavujú v udalosti, ktorú Sabina Jankovičová v texte pripomína v súvislosti s „očistou verejného priestoru od formálne nevhodného umenia“, čo bola celoštátna akcia iniciovaná v roku 1974 Komunistickou stranou. V Ružinove, v priestoroch sídliska, sa na pokyn zhora zničili mnohé sochárske i maliarske realizácie. Boli odstránené progresívne diela mladej generácie 60. rokov (P. Bindera, T. Kaveckého, J. Kočiša, A. Rudavského, R. Uhera, M. Laluhu, M. Paštéku, J. Vachálka, T. Klimovej, J. Čihánkovej, J. Jankoviča). Zachované však ostali sochy V. Kompánka a Š. Belohradského. Absurdnosť akcie (a doby) ilustruje skutočnosť, že po zničení sôch boli na mnohých miestach inštalované opäť nové abstraktné diela. Zásah do verejného priestoru bol podľa autorky teda skôr manifestáciou moci, než zásadovým dodržiavaním ideologickej čistoty socialistického realizmu. Práve túto „očistnú akciu“ prežila socha „Čas“, ktorá musela pred dvoma rokmi uvoľniť miesto pri stavbe Lidlu. Ak pri čítaní riadkov Bondyho textu pochybujeme o pravdivosti literárneho zachytenia autentického stav verejného priestoru a z dôvodu jeho panoptikálnosti sa prikláňame skôr k názoru, že sa jedná o fikciu, presuňme sa do súčasnej Bratislavy. Dôkazom o tom, že Lautréamontovské stretnutia sú možné nielen na stránkach beletrie, ale i v práci zachytávajúcej objektívny stav skutočnosti, je práve kniha Sochárske diela na území Bratislavy 1945-2012 (súpis). Sabina Jankovičová s Romanom Popelárom vykonali dôležité „pionierske“ mapovanie. Časovo náročné práce súpisového charakteru, navyše spojené s archívnym bádaním a terénnym výskumom, bývajú nevďačné- ďalší autori ich často používajú iba ako odjakživa existujúcu a samozrejmú pracovnú pomôcku pri tvorbe svojich textov. Publikácia si ale kladie dôležitý cieľ- zámerom autorov je poskytnúť kompetentným materiál, ktorý im pomôže zorientovať sa v kultúrnych hodnotách a ich ochrane. Ostáva iba veriť, že sa zámer autorov naplní. Orientovať sa v zložitej krajine verejného priestoru Bratislavy nie je jednoduché, ale prvá mapa je už k dispozícii. Peter Megyeši Autor je interný doktorand na Katedre dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, venuje sa umeniu stredoveku a súčasnému umeniu. ______________________________________________________________ Viac k dielu „Sochárske diela na území Bratislavy 1945-2012 (súpis)“ tu a tu.