Prečo sa súčasnému umeniu vo verejnom priestore priveľmi nedarí
26.06.2013 / Eduard Žitňanský
Stoja na námestiach i na uliciach a v lepšom prípade aj „hovoria“ o čase, v ktorom vznikali, a o ľuďoch, ktorí ich postavili. Súčasnému umeniu sa vo verejnom priestore priveľmi nedarí. Osudom niektorých plastík a reliéfov sa stali kladivá a zbíjačky, ktoré ich odprevádzajú na večnosť. Stáva sa, že po nich ostane len náhodná fotografia.
Scenár je takmer vždy rovnaký. Modelovým je príklad z bratislavského Ružinova, kde pred zhruba dvoma rokmi za obeť padla socha Jozefa Jankoviča Čas, ktorú vytvoril v polovici šesťdesiatych rokov. Mimochodom, bola to prvá abstraktná socha na verejnom priestranstve. „Zabudli“ na ňu komunisti, nezbúrali ju ani v deväťdesiatych rokoch. Podľahla len výstavbe novej predajne reťazca Lidl. Čas je štvrté Jankovičovo dielo, ktoré neprežilo demokraciu. „Hovorí sa tomu obrazoborectvo. Vždy, keď príde iná kultúra, iné náboženstvo alebo názor, presadzuje sa aj idea zrúcať všetko, čo vzniklo predtým. Často sa umenie ničí aj z oveľa jednoduchších dôvodov, ktoré sa dajú nazvať jedným slovom ignorancia,“ naznačuje autor zničenej sochy.
BRATISLAVSKÍ OBRAZOBORCI. Ani J. Jankovič si nemyslí, že všetko – každú sochu alebo fontánu – treba za každú cenu chrániť, ale… „Vývoj mesta či územia nie je nikdy ukončený, ale zásahy by sa mali robiť zmysluplným spôsobom. Je predsa zvláštne, že na to, aby sa spílil strom, treba niekoľko povolení, kým na zbúranie sochy netreba nič. Vec zmizne a nikto si to nevšimne. Tak sa bez povšimnutia stratil reliéf od predvojnového sochára Ladislava Majerského v centre Bratislavy. Ignorancia je neuveriteľná,“ zdôrazňuje. Situácia je veľmi podobná ako v sedemdesiatych rokoch. V Ružinove vtedy odstránili dvadsaťštyri diel od autorov ako Uher, Rudavský, Kompánek, Laluha či Binder. „Moja socha zázrakom ostala, pretože nebola na mestskom pozemku,“ hovorí J. Jankovič. Bola majetkom Stredného odborného učilišťa Pozemné stavby Bratislava. Kým ju nezbúrali pri výstavbe Lidlu.
Robiť teraz repliku je nezmysel. Investor neporušil žiaden zákon, dostal všetky súhlasy, dokonca podľa autorského zákona si vlastník diela môže robiť so sochou, čo chce. Na obranu investora treba povedať, že do situácie ho navliekla architektka, ktorá riešenie navrhla. „Evidentne ich situácia mrzela. Navrhol som im projekt, v ktorom sa zmapovali všetky sochárske diela v meste, a oni ho financovali. Ani súpis, samozrejme, nezabráni ničeniu umenia, ale azda pomôže k tomu, aby zcitlivela verejná mienka,“ popisuje dohru J. Jankovič.
V Bratislave zničili aj viaceré ďalšie umelecké diela, okrem iných sochu Dušana Králika v obchodnom dome Hron, keramickú stenu Imricha Vaneka v bývalej budove Pravdy na Štúrovej ulici alebo figurálnu plastiku Juraja Hovorku v amfiteátri.
UŽITOČNÝ PREHĽAD. Prvý komplexný súpis sochárskych diel na verejných priestranstvách v Bratislave obsahuje 701 diel od vyše 280 slovenských a zahraničných umelcov z rokov 1945 až 2012. Spracovali ho historici umenia Sabina Jankovičová a Roman Popelár z Asociácie sochárov Resculpture.sk, ktorá bola koordinátorom projektu. Sôch v Bratislave je viac, ako autori súpisu predpokladali. Nie všetky kvalitné. „Sú medzi nimi naozaj výnimočné diela, väčšina vznikala pred rokom 1989 a ich autori sú teraz akceptovaní ako výrazní predstavitelia moderného slovenského umenia. Aj v časoch socializmu tvorili, často veľmi obmedzovaní. Dokázali stvárniť témy poznačené ideológiou a nespreneverili sa vlastnému presvedčeniu. Samozrejme, veľa je diel, ktoré zodpovedajú kánonu socialistického realizmu, lenže aj tie sú významné, pretože vypovedajú o čase, v ktorom vznikli,“ hovorí S. Jankovičová. Tvrdí, že nemá medzi bratislavskými sochami favorita. „Mám vzťah aj k dielam výslovne ideologickým, lebo sprostredkúvajú zvláštne posolstvá. Páčia sa mi diela Alojza Klima alebo Rudolfa Filu. V Bratislave je dosť kvalitných fontán, zaujímavý je Kvet lipy od Alexandra Bilkoviča v Ružinove. Umenie sa dá nájsť dokonca na detských ihriskách, kde umiestnili napríklad deliace steny od Andreja Rudavského a S. Jankoviča. V meste je aj skutočné umenie, aj balast,“ vysvetľuje historička umenia, ktorá je dcérou sochára J. Jankoviča.
VEREJNÉ UMENIE. V polovici šesťdesiatych rokov sa dostala do stavebného zákona časť, ktorá určovala, že v rámci verejných stavieb dostáva miesto aj umenie. Akokoľvek neuveriteľne to znie, nebol to výmysel socialistických plánovačov, inšpirácia prišla zo západnej Európy. Funguje to tam v rôznych modifikáciách dodnes. „Keďže vtedy bolo štátne všetko, povinnosť sa tak týkala prakticky všetkých verejných stavieb. Vznikali paradoxné situácie, umelecké diela sa dostali napríklad aj do strojovní priehrad, teda na miesta, kde boli prístupné len malému okruhu ľudí,“ pripomína J. Jankovič.
Ustanovenie zo zákona vypadlo ako „prežitok socializmu“. Napokon, bolo to prirodzené, lebo súkromnému investorovi štát nemôže prikazovať, ako sa má správať, či má do stavby zakomponovať umenie alebo nie. Liberalizácia je dobrá, len pokiaľ nehodí prax do opačného extrému ako priveľké zväzovanie. Na Slovensku v deväťdesiatych rokoch to vyzeralo tak, že každý si robil, čo chcel. O návrhu, aby časť rozpočtu verejných stavieb počítala s umiestnením umenia, sa síce hovorí, je však podľa J. Jankoviča stále ideologicky ťažko priechodný. „Je ešte veľa ľudí, ktorí by to považovali za príživníctvo na daňových poplatníkoch. Ak sa však pozriete do Berlína alebo Paríža, uvidíte, že to funguje. Možno by sme si mali položiť otázku, či chceme byť civilizovaní, alebo sami seba presvedčíme o tom, že bez umenia sa prežiť dá,“ pripomína J. Jankovič.
Profit oslovil viaceré developerské spoločnosti, až na jednu sa žiadna k umeniu pri verejných stavbách vyjadrovať nechcela. Tibor Mészáros, majiteľ firmy TM real, povedal, že zakomponovať umenie do projektov nie je zlý nápad. „Pokiaľ by sa to robilo transparentne a nebolo z toho len prihrávanie zákaziek pre spriaznených umelcov, mohlo by to verejné stavby osviežiť a zvýšiť ich kvalitu. Pri súkromných projektoch sa to už deje, pravda len v malej miere,“ konštatuje T. Mészáros.
VKUS A KOMISIE. Sochár J. Jankovič spomína, že o umeleckých dielach, ktoré sa za socializmu mali stať súčasťou stavieb, rozhodovali komisie. „Boli v nich umelci, teoretici umenia, architekti a zástupcovia ,ľudu‘, teda ľudia z KSČ, zväzu žien, mládeže a neviem koho ešte. Pri politických zákazkách sa tvrdo presadzovali témy, ale pri iných to bolo viac menej ľahostajné. Popri všetkom negatívnom mali komisie výhodu v tom, že pri posudzovaní diel existovala oponentúra, niekedy kolegiálna, inokedy nepriateľská, ale bola. Nestávalo sa to, čo sa stáva dnes, že niekto postaví sochu, ktorá je mimo meradla alebo zle realizovaná,“ hovorí J. Jankovič. Ako príklad uvádza sochu T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom v Bratislave. „Je to historická socha, bola vytvorená pre interiér, takže jej umiestnenie na námestí nemôže byť šťastným riešením,“ vysvetľuje.
Kunsthistorička S. Jankovičová si myslí, že povinnosť začleniť do verejných stavieb umenie by veci pomohla. „Treba to rozumne postaviť. Dá sa to robiť rôzne. Vo Francúzsku napríklad majú zákon motivujúci investorov tým, že sumu, ktorú vložia do umenia, si odpíšu zo základu dane,“ vysvetľuje S. Jankovičová.
Pri prvých zmienkach o tom, že časť rozpočtu verejných stavieb by mala byť účelovo vyčlenená na umenie, sa objavilo veľa výhrad. V koncentrovanej podobe ich vyjadruje názor, že umelci sa chcú priživovať, vyciciavať spoločnosť. „Myslím si, že sa dá nájsť riešenie, ktoré bude dobré pre všetkých,“ hovorí S. Jankovičová. Nájdu sa už investori, ktorí si uvedomujú, že stavebné projekty potrebujú aj umenie. Nedeje sa to často, ale z času na čas sa nájde „osvietená“ duša. Pri verejných projektoch sa to však zväčša nedeje. Aj dnes architekti a umelci komunikujú, napokon vidieť to na niektorých stavbách. J. Jankovič nevidí však v umeleckej úrovni súčasných diel veľký posun oproti minulosti. „Ak predtým diktoval všetko štát, teraz majú rozhodujúce slovo developeri a investori, verejný priestor je ovplyvňovaný ich vkusom a preferenciami,“ tvrdí.
CHÝBAJÚCI DOPYT. Odpovedať na otázku, prečo to tak je, nie je jednoduché ani pre J. Jankoviča. „Znakom každej civilizácie je, že si vytvára niečo ako kultúrnu nadstavbu, má vieru, modly, artefakty, ktorými si prisvojuje okolie,“ hovorí. Pohľad do dejín svedčí o tom, že prakticky vždy to tak bolo. O potrebnosti si musí každá spoločnosť rozhodnúť sama. „Umenie je nevyhnutnou súčasťou života, čím je spoločnosť vyspelejšia, tým je to prirodzenejšia súčasť,“ akcentuje sochár.
Je však pravda, že umenie prekvitá najmä tam, kde ľudia majú nasýtené základné potreby a Slováci majú stále pocit, že to tak ešte nie je. „Na jednej strane je to možno pravda, na strane druhej si nemyslím, že je situácia v krajine až taká zlá. Umenie nepodporujú ani ľudia, ktorí by si to dovoliť mohli. Príkladov vo svete je veľa, lenže nepriťahujú. Druhá vec je nezáujem mocenských elít, ktoré si neuvedomujú, že výtvarné umenie nielen sprostredkúva myšlienky, ale aj reprezentuje navonok i dovnútra. To, čo máme na uliciach, nás reprezentuje, hovorí o nás. Demokratická spoločnosť má predsa veľa hodnôt a ideí, ktoré by mala predstavovať aj cez výtvarné umenie,“ myslí si historička umenia S. Jankovičová.
V mestách vznikajú teraz najmä zábavné sochy. Najznámejším je zrejme Čumil na bratislavskom korze. Zábavné plastiky v meste sú nástrojom, cez ktorý sa mesto chce ponúkať turistom, ale nič viac nehovoria, nenesú žiadne posolstvo. „Nemožno nikomu vyčítať, ak ho tieto figúrky pobavia, ale horšie je, že tu nevzniká nič iné. V tom sa líšime od sveta. Už aj od Českej republiky, kde vzniká množstvo súťaží na pamätníky a sochy vo verejnom priestore. Riešia nielen výtvarné riešenia priestorov, ale aj to, aké posolstvá majú sprostredkúvať. Je zvláštne, že na Slovensku takýto dopyt nevzniká,“ hovorí S. Jankovičová.
Zábavné sochy sú súčasťou miest aj v západnej Európe, často sú veľkolepejšie. Ťažko sa tomu dá zabrániť. Ak má primátor alebo zastupiteľstvo taký vkus, tak si ich postavia. Fungujú podľa hesla „ubavíme sa k smrti“.
V Bratislave zničili aj viaceré ďalšie umelecké diela, okrem iných sochu Dušana Králika v obchodnom dome Hron, keramickú stenu Imricha Vaneka v bývalej budove Pravdy na Štúrovej ulici alebo figurálnu plastiku Juraja Hovorku v amfiteátri.
UŽITOČNÝ PREHĽAD. Prvý komplexný súpis sochárskych diel na verejných priestranstvách v Bratislave obsahuje 701 diel od vyše 280 slovenských a zahraničných umelcov z rokov 1945 až 2012. Spracovali ho historici umenia Sabina Jankovičová a Roman Popelár z Asociácie sochárov Resculpture.sk, ktorá bola koordinátorom projektu. Sôch v Bratislave je viac, ako autori súpisu predpokladali. Nie všetky kvalitné. „Sú medzi nimi naozaj výnimočné diela, väčšina vznikala pred rokom 1989 a ich autori sú teraz akceptovaní ako výrazní predstavitelia moderného slovenského umenia. Aj v časoch socializmu tvorili, často veľmi obmedzovaní. Dokázali stvárniť témy poznačené ideológiou a nespreneverili sa vlastnému presvedčeniu. Samozrejme, veľa je diel, ktoré zodpovedajú kánonu socialistického realizmu, lenže aj tie sú významné, pretože vypovedajú o čase, v ktorom vznikli,“ hovorí S. Jankovičová. Tvrdí, že nemá medzi bratislavskými sochami favorita. „Mám vzťah aj k dielam výslovne ideologickým, lebo sprostredkúvajú zvláštne posolstvá. Páčia sa mi diela Alojza Klima alebo Rudolfa Filu. V Bratislave je dosť kvalitných fontán, zaujímavý je Kvet lipy od Alexandra Bilkoviča v Ružinove. Umenie sa dá nájsť dokonca na detských ihriskách, kde umiestnili napríklad deliace steny od Andreja Rudavského a S. Jankoviča. V meste je aj skutočné umenie, aj balast,“ vysvetľuje historička umenia, ktorá je dcérou sochára J. Jankoviča.
VEREJNÉ UMENIE. V polovici šesťdesiatych rokov sa dostala do stavebného zákona časť, ktorá určovala, že v rámci verejných stavieb dostáva miesto aj umenie. Akokoľvek neuveriteľne to znie, nebol to výmysel socialistických plánovačov, inšpirácia prišla zo západnej Európy. Funguje to tam v rôznych modifikáciách dodnes. „Keďže vtedy bolo štátne všetko, povinnosť sa tak týkala prakticky všetkých verejných stavieb. Vznikali paradoxné situácie, umelecké diela sa dostali napríklad aj do strojovní priehrad, teda na miesta, kde boli prístupné len malému okruhu ľudí,“ pripomína J. Jankovič.
Ustanovenie zo zákona vypadlo ako „prežitok socializmu“. Napokon, bolo to prirodzené, lebo súkromnému investorovi štát nemôže prikazovať, ako sa má správať, či má do stavby zakomponovať umenie alebo nie. Liberalizácia je dobrá, len pokiaľ nehodí prax do opačného extrému ako priveľké zväzovanie. Na Slovensku v deväťdesiatych rokoch to vyzeralo tak, že každý si robil, čo chcel. O návrhu, aby časť rozpočtu verejných stavieb počítala s umiestnením umenia, sa síce hovorí, je však podľa J. Jankoviča stále ideologicky ťažko priechodný. „Je ešte veľa ľudí, ktorí by to považovali za príživníctvo na daňových poplatníkoch. Ak sa však pozriete do Berlína alebo Paríža, uvidíte, že to funguje. Možno by sme si mali položiť otázku, či chceme byť civilizovaní, alebo sami seba presvedčíme o tom, že bez umenia sa prežiť dá,“ pripomína J. Jankovič.
Profit oslovil viaceré developerské spoločnosti, až na jednu sa žiadna k umeniu pri verejných stavbách vyjadrovať nechcela. Tibor Mészáros, majiteľ firmy TM real, povedal, že zakomponovať umenie do projektov nie je zlý nápad. „Pokiaľ by sa to robilo transparentne a nebolo z toho len prihrávanie zákaziek pre spriaznených umelcov, mohlo by to verejné stavby osviežiť a zvýšiť ich kvalitu. Pri súkromných projektoch sa to už deje, pravda len v malej miere,“ konštatuje T. Mészáros.
VKUS A KOMISIE. Sochár J. Jankovič spomína, že o umeleckých dielach, ktoré sa za socializmu mali stať súčasťou stavieb, rozhodovali komisie. „Boli v nich umelci, teoretici umenia, architekti a zástupcovia ,ľudu‘, teda ľudia z KSČ, zväzu žien, mládeže a neviem koho ešte. Pri politických zákazkách sa tvrdo presadzovali témy, ale pri iných to bolo viac menej ľahostajné. Popri všetkom negatívnom mali komisie výhodu v tom, že pri posudzovaní diel existovala oponentúra, niekedy kolegiálna, inokedy nepriateľská, ale bola. Nestávalo sa to, čo sa stáva dnes, že niekto postaví sochu, ktorá je mimo meradla alebo zle realizovaná,“ hovorí J. Jankovič. Ako príklad uvádza sochu T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom v Bratislave. „Je to historická socha, bola vytvorená pre interiér, takže jej umiestnenie na námestí nemôže byť šťastným riešením,“ vysvetľuje.
Kunsthistorička S. Jankovičová si myslí, že povinnosť začleniť do verejných stavieb umenie by veci pomohla. „Treba to rozumne postaviť. Dá sa to robiť rôzne. Vo Francúzsku napríklad majú zákon motivujúci investorov tým, že sumu, ktorú vložia do umenia, si odpíšu zo základu dane,“ vysvetľuje S. Jankovičová.
Pri prvých zmienkach o tom, že časť rozpočtu verejných stavieb by mala byť účelovo vyčlenená na umenie, sa objavilo veľa výhrad. V koncentrovanej podobe ich vyjadruje názor, že umelci sa chcú priživovať, vyciciavať spoločnosť. „Myslím si, že sa dá nájsť riešenie, ktoré bude dobré pre všetkých,“ hovorí S. Jankovičová. Nájdu sa už investori, ktorí si uvedomujú, že stavebné projekty potrebujú aj umenie. Nedeje sa to často, ale z času na čas sa nájde „osvietená“ duša. Pri verejných projektoch sa to však zväčša nedeje. Aj dnes architekti a umelci komunikujú, napokon vidieť to na niektorých stavbách. J. Jankovič nevidí však v umeleckej úrovni súčasných diel veľký posun oproti minulosti. „Ak predtým diktoval všetko štát, teraz majú rozhodujúce slovo developeri a investori, verejný priestor je ovplyvňovaný ich vkusom a preferenciami,“ tvrdí.
CHÝBAJÚCI DOPYT. Odpovedať na otázku, prečo to tak je, nie je jednoduché ani pre J. Jankoviča. „Znakom každej civilizácie je, že si vytvára niečo ako kultúrnu nadstavbu, má vieru, modly, artefakty, ktorými si prisvojuje okolie,“ hovorí. Pohľad do dejín svedčí o tom, že prakticky vždy to tak bolo. O potrebnosti si musí každá spoločnosť rozhodnúť sama. „Umenie je nevyhnutnou súčasťou života, čím je spoločnosť vyspelejšia, tým je to prirodzenejšia súčasť,“ akcentuje sochár.
Je však pravda, že umenie prekvitá najmä tam, kde ľudia majú nasýtené základné potreby a Slováci majú stále pocit, že to tak ešte nie je. „Na jednej strane je to možno pravda, na strane druhej si nemyslím, že je situácia v krajine až taká zlá. Umenie nepodporujú ani ľudia, ktorí by si to dovoliť mohli. Príkladov vo svete je veľa, lenže nepriťahujú. Druhá vec je nezáujem mocenských elít, ktoré si neuvedomujú, že výtvarné umenie nielen sprostredkúva myšlienky, ale aj reprezentuje navonok i dovnútra. To, čo máme na uliciach, nás reprezentuje, hovorí o nás. Demokratická spoločnosť má predsa veľa hodnôt a ideí, ktoré by mala predstavovať aj cez výtvarné umenie,“ myslí si historička umenia S. Jankovičová.
V mestách vznikajú teraz najmä zábavné sochy. Najznámejším je zrejme Čumil na bratislavskom korze. Zábavné plastiky v meste sú nástrojom, cez ktorý sa mesto chce ponúkať turistom, ale nič viac nehovoria, nenesú žiadne posolstvo. „Nemožno nikomu vyčítať, ak ho tieto figúrky pobavia, ale horšie je, že tu nevzniká nič iné. V tom sa líšime od sveta. Už aj od Českej republiky, kde vzniká množstvo súťaží na pamätníky a sochy vo verejnom priestore. Riešia nielen výtvarné riešenia priestorov, ale aj to, aké posolstvá majú sprostredkúvať. Je zvláštne, že na Slovensku takýto dopyt nevzniká,“ hovorí S. Jankovičová.
Zábavné sochy sú súčasťou miest aj v západnej Európe, často sú veľkolepejšie. Ťažko sa tomu dá zabrániť. Ak má primátor alebo zastupiteľstvo taký vkus, tak si ich postavia. Fungujú podľa hesla „ubavíme sa k smrti“.